Tatranské električky

Tatranské električky sú od nepamäti dôležitou súčasťou Vysokých Tatier. Ttvoria jednokoľajné úzkorozchodné elektrifikované železničné trate Poprad-Tatry – Starý Smokovec – Štrbské Pleso (trať ŽSR 183) a Starý Smokovec – Tatranská Lomnica (trať ŽSR 184). Na túto sieť nadväzuje ozubnicová železnica Štrba – Štrbské Pleso a pozemná lanová dráha Starý Smokovec – Hrebienok, ktoré však nie sú súčasťou TEŽ.

Vďaka výstavbe prvých železničných tratí na Slovensku v druhej polovici 19. storočia (Košicko-bohumínska železnica v roku 1871 a trať z Popradu do Kežmarku 25. júla 1892) začali byť Vysoké Tatry dostupnejšie a začala sa tu rozvíjať turistika. V roku 1896 bola sprevádzkovaná ozubnicová železnica Štrba – Štrbské Pleso. Spojenie zabezpečovali konské záprahy a omnibusy, v rokoch 1904 až 1906 dokonca trolejbusy. Tie sa však ukázali ako nevyhovujúce, a tak sa podnikatelia Matejka a Krieger rozhodli vybudovať železničnú trať, ktorá by spojila Poprad a Starý Smokovec. Rozchod koľají mal byť 1000 mm, trať mala byť elektrifikovaná a vlaky mali jazdiť pod napätím 550 V.

Trať sa začala stavať v roku 1906, vo februári 1908 bola v podstate dokončená. Ako oficiálny termín otvorenia bol stanovený 1. júl 1908. Ten sa však nakoniec ukázal ako veľmi nereálny, vzhľadom na to, že kráľovské ministerstvo obchodu ju odmietlo sprevádzkovať z dôvodu niektorých nevyhovujúcich technických parametrov. Nakoniec sa začalo jazdiť na trati Poprad-Tatry – Starý Smokovec s dĺžkou 13,6 km od 20. decembra 1908.

O tri roky neskôr sa jazdilo aj na trati z Tatranskej Lomnice cez Starý Smokovec do Tatranskej Polianky, a to od 16. decembra 1911. Na poslednom, najnáročnejšom úseku na Štrbské Pleso sa začala premávka od 13. augusta 1912. V prevádzke boli okrem osobných aj nákladné vozne na prepravu uhlia, tehál, cementu a iného nákladu. Vďaka dobrým hospodárskym výsledkom sa uvažovalo aj o ďalších tratiach, napríklad Štrbské Pleso – Liptovský Hrádok, tieto návrhy však ukončila prvá svetová vojna.

Až do roku 1928 používali hnacie vozidlá lýrové zberače, ktoré neskôr nahradili pantografické. V 30. rokoch sa objavili prvé vlaky vyrobené v ČSR.

V roku 1948 sa celá prevádzka znárodnila, ďalších vyše 40 rokov (1950 a 1992) bola v správe ČSD, od roku 1992 ju spravujú Železnice Slovenskej republiky.

V 50. rokoch sa postupne začali dodávať nové vozidlá M 49.0, tie sa však neosvedčili, a tak ich v 60. rokoch nahradili trojdielne súpravy nového radu EMU 89.0 (v súčasnosti označovaného ako 420.95). Išlo o vlaky československej výroby z ČKD, dodávané boli až do roku 1970. Pri ich vývoji sa použili niektoré skúsenosti z výroby električiek typu Tatra T2 a Tatra T3.

Medzi rokmi 1965 a 1969 prebehla k Majstrovstvám sveta v lyžovaní rekonštrukcia, po roku 1970 už slúžila železnica výlučne osobnej doprave. Rekonštrukcia zahŕňala tiež vytvorenie výhybne Štôla na kilometri 26,3, slúžiacej hlavne na odstavovanie vlakov Tatranských elektrických železníc počas majstrovstiev. Jej využitie poslúžilo aj pre odstavenie pracovných vlakov a vykládku uhlia pre tatranské osady. O ďalších 15 rokov neskôr pribudli ešte dva rušne, vyrobené v sovietskej Kaluge. Posledné zmeny vo vozovom parku sa uskutočnili na prelome tisícročia, podľa tendra, ktorý v roku 1995 vyhralo konzorcium Stadler-Adtranz boli vlaky EMU radu 420.95 z 60. rokov vymenené za nové radu 425.95 vyrobené vo Vrútkach použitím švajčiarskej licencie. Dnes sú TEŽ napájané napätím 1500 V.